Heimweh

Klik. Coolschool. Gympel s dvoma triedami, veľa úplne neznámych ľudí, pár z videnia. A čo? Náboženstvo? Doteraz neviem ako sa mi podarilo tam dostať. Hádam teraz už môžem prezradiť že pri prijímačkách som od niekoho odpísala, kde sa narodil Ježiš ... A ten nám potom 8 rokov visel v triede.
Klik. Ľudí pribudlo, z malého rodinného gympla sa stal veľký, ale stále bol akosi rodinný. Myslím že sme ešte zažili to najlepšie. A my sme chceli rýchlo preč, do sveta ... Vo svete to nie je sranda. Občas je fajn vrátiť sa na strednú. Aspoň virtuálne, klikom. Klik. Pozrieť fotky, v odkazovači nič nové (kde všetci ste?), v časopise nájsť perličky z vyučovania, aj keď sa ma už vôbec netýkajú, ... takto im nachhinein mám tendenciu používať otrepané frázy a nazvať gymplové roky tými najlepšími. Keď sa potom vážne zamyslím, tak vlastne ten posledný. Vtedy som sa prvý krát naozaj rozprávala s niektorými ľudmi, s ktorými som dovtedy 8 rokov len zdieľala životný priestor. Vtedy sme všetci spolu niečo vytvorili, a dovtedy prázdnemu pojmu "kolektív" dali obsah. Vtedy som si uvedomila že mi všetci budú chýbať.
A teraz? Rozlietali sme sa po svete a spájajú nás už len nitky spoločných spomienok. Sme asi príliš ďaleko nato aby všetky vydržali. Ja som ďaleko...
Dnes zmizli hranice. Klik. O pár dní sa nitky zase spoja. Je mi smutno a zvedavo. Chcem ísť domov.

Zatiaľ sa len prechádzam po Wiedenských Vianočných trhoch. Slovenčinu počuť na každom kroku.