Gia

Pred chvíľou skončil film. Scenár poskladaný z fotografií, denníkov a spomienok ľudí čo ju poznali. V hlavnej úlohe krásna Angelina. A moja Angelina spala vedľa mňa, brucho ako veľryba. O tri týždne bude kopa malých Angelín.

Je mi teraz tak krásno - smutne, chcem sa pritúliť a bozkávať a rozprávať sa o tom prečo je krása taká dôležitá, a o tom že je všade, že je skrytá, že ju skôr cítime ako vidíme. Čo je vlastne krása, ak nie pocit z okamihu, z dotyku, vône a farby. . .

Pamätám si krásne okamihy, ako fotky, nemý film, ranné svetlo cez biele závesy a v izbe také teplo že páperové periny sme odkopali k nohám. Chýbali ti už len krídla, a ja som sa bála dotknúť tvojho líca aby si sa nerozplynul.

Pamätám si ako chutia veľké sladké jahody, studené na dotyk.

Možno niekto napíše scenár z mojich zápisníkov, spomienok a vecí ktoré sú krásne. A hlavnú rolu bude hrať krásna žena, a niekto po nej pomenuje svoje mača.

Zachumlem sa do paplóna, pero a papier a veľký hrnček čaju (Irish Cream so sójovým mliekom a medom:), a keď dopíšem, sadnem si na okno a skontrolujem či ešte sneží. Vločky pod lampou padajú naopak, ako nočné motýle letia za svetlom, a mača sleduje ľudí dolu na chodníku, všetci vyzerajú ako čierne masy na bielom snehu, a všetci skláňajú hlavy, takže nevidia podlampový balet. Špeciálne pre hostí na balkónoch, teda za oknami.

Krása.

Špeciálne pre nás.